Tajomstvo slávneho monumentu: Socha slobody plávala do USA v 214 debnách

Nápad na jej postavenie pritom vznikol už o 20 rokov skôr, na jednom zo slávnostných banketov, ktorý pri Versailles organizoval francúzsky markíz Édouard de Laboulaye (1811–1883). „Priatelia, nebolo by ohromné, keby sme Spojeným štátom venovali monument? Ako symbol priateľstva medzi oboma krajinami,“ nechal sa vtedy počuť. Jeho myšlienka prítomných nadchla, hlavne mladého architekta Frédérica Bartholdiho (1834–1904). Ten je totiž veľkým milovníkom gigantických sôch a už nejaký čas sníva o tom, že postaví takú, ktorá svojou výškou predbehne aj bájny Rhodský kolos. Spojí preto sily s konštruktérom Gustavom Eiffelom (1832–1923), ktorý vymyslí nosnú konštrukciu, a pustí sa do práce. Lenže preniesť návrh z papiera do reality rozhodne nie je len tak. Po prvé nie je ľahké zohnať peniaze a po druhé takú veľkú sochu ešte nikdy nikto nestaval. Veď má aj s podstavcom dosahovať 93 metrov!

Len ruka

Bartholdi je však odhodlaný doviesť svoj sen do konca a v roku 1875 ohlási založenie Franko-americkej spoločnosti, ktorá má projekt finančne zabezpečiť. S ohľadom na náročnosť sa Francúzi zaviažu dodať sochu a americká strana má zaplatiť podstavec. K 100. výročiu nezávislosti v roku 1876 sa však USA dočkajú len ruky s pochodňou, ktorá sa napriek tomu stane atrakciou Svetovej výstavy vo Filadelfii. Celú sochu sa podarí zhotoviť až o osem rokov neskôr. Robotníci ju potom rozoberú na 350 dielov a uložia do 214 debien, ktoré v júni 1885 pošlú po mori do newyorského prístavu. Tam sa potom znova zostavuje. Kovové diely, predstavujúce vnútornú výstuž, sú zakotvené do medených puzdier, ktoré robotníci pripevnia k soche tak, aby sa ťah oboch materiálov vzájomne vyrovnával bez následkov na jej stabilitu. Eiffel nechá železo ošetriť oxidom olova, ktorý sochu chráni pred koróziou a plní aj funkciu izolantu.

Ľudová zbierka

Stavba podstavca však trochu viazne, pretože americkí podnikatelia sa do financovania projektu práve nehrnú. Trápnu situáciu zachráni až novinár a jeden z priekopníkov žurnalistiky Joseph Pulitzer (1847 – 1911), ktorý na stránkach svojich novín odštartuje niečo, čo by sa dnes dalo nazvať marketingovou kampaňou. „Nečakajme dary od milionárov. Socha nie je dar francúzskych milionárov tým americkým. Je to dar francúzskeho ľudu všetkým ľuďom Ameriky,“ hlása denník. Pulitzer navyše sľúbi, že meno každého darcu zverejní vo svojom denníku. A zaberie to: Ani nie za dva mesiace sa podarí vybrať potrebnú sumu.

Odhalí tvár

Počasie toho dňa oslavám vôbec nepraje. Newyorský prístav napriek tomu zaplnia jachty a parníky, v okolí sa tiesnia tisíce ľudí. Pre oblaky dymu nie je takmer vidieť a nepreniknuteľná hmla ešte zhustne po slávnostných salvách z diel. Potom Bartholdi konečne trhne za povraz, látka vo farbe francúzskej trikolóry sa zosunie k zemi a odkryje toľko očakávanú tvár „Lady Liberty“. Jasot nemá konca. 28. októbra 1886 sa viac ako 200-tonová socha oficiálne stáva americkou. V tej dobe sa týči vyššie ako akákoľvek iná stavba v New Yorku.

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková