FOTOREPORTÁŽ: Stretnutie so zanzibarskými deťmi je zážitkom na celý život

 

Zanzibarské školstvo je v porovnaní s inými africkými krajinami na pomerne dobrej úrovni. Od roku 1982 platí povinná školská dochádzka v trvaní desať rokov, ktorá je oficiálne bezplatná. Náš sprievodca Juma však vysvetľuje, že sa „dobrovoľný“ príspevok v skutočnosti očakáva aj v štátnych školách.

Tie sú pritom v každom meste či dedine a ľahko ich rozoznáte podľa belasého pruhu v dolnej časti fasády. Budovy sú podľa očakávania zariadené len veľmi stroho, takže sa pri nakuknutí do tried vrátite v čase. Drevené lavice a sedadlá, tabuľa s kriedami – to je všetko, čo miestnym deťom musí k vzdelávaniu stačiť.

Nám sa pohľad do interiéru naskytol len v susedstve katedrály na mieste bývalého trhu s otrokmi v hlavnom meste Stone Town. Návštevu školy v dedine Kilombero sme totiž mali nedopatrením naplánovanú na štátny sviatok, a tak boli jej brány zatvorené.

„Hakuna Matata“, teda „Žiaden problém,“ opakuje náš sprievodca Juma životnú formulku domácich, ktorú tu počujeme nespočetnekrát, a vysvetľuje, že hoci vyučovanie na vlastné oči neuvidíme, s deťmi sa stretnúť môžeme. Aj keď majú voľno, naše vozidlo ich určite priláka, veď cudzinci sú vždy prísľubom nejakých drobných darčekov.

Juma sa nemýlil. Už keď náš minibus odbáčal pri kamennej doske s nápisom WIZARA YA ELIMU NA MAFUNZO YA AMALI (Ministerstvo školstva a praktického vzdelávania), SKULI YA MAMDALIZI MA MSINGI (Základná škola) z hlavnej cesty, nadšenie, ktoré náš príchod vyvolal, bolo priam hmatateľné.

Najmä malé deti sa rozbehli popri ceste a keď sme vystupovali, čakalo nás hneď niekoľko desiatok drobcov. Stretnutie s nimi však nie je úplne jednoduché. Sprievodca nás už vopred upozornil, aby sme im sami nič nedávali a počkali, kým všetko zorganizuje. Ani to však nevyšlo celkom podľa plánov.

Hoci si deti najskôr poslušne posadali vedľa seba, pri prvom náznaku vyťahovania drobných „pokladov“ z tašiek sa rozpútalo hotové šialenstvo. Každého z dospelých obklopilo množstvo detských tváričiek a neodbytné rúčky doslova trhali všetko, na čo dosiahli. S kázňou tu veľmi nepochodíte. Pri všetkej vôli odmeniť dievčatá a chlapcov, ktoré dokážu pekne počkať a poprosiť, tu platí právo džungle a kto prv príde, ten prv berie.

Po chvíľke to vzdávame a s tlčúcim srdcom sledujeme, ako naše s láskou vyberané darčeky končia v rukách najpriebojnejších drobcov. Väčšina z nás kvôli dlhej ceste a tunajšiemu podnebiu priniesla cukríky, ktoré nám boli aj vopred odporúčané. Pri pohľade na to, ako ich deti špinavými rúčkami pchajú do úst, by však zaplakal nejeden európsky rodič.

Hygiena však nie je jediným problémom. Niektorí aktivisti upozorňujú, že dentálna starostlivosť v krajine je na veľmi nízkej úrovni, a tak vlastne domácim sladkosťami robíte medvediu službu. Omnoho lepšou voľbou je podľa nich dohodnúť sa s miestnym učiteľom a nakúpiť na Zanzibare pomôcky, ktoré žiaci skutočne potrebujú.

My sme takúto možnosť nemali, predsa sme však z domu doniesli namiesto cukríkov čosi iné - ozdobné gumičky do vlasov a nálepky s Harrym Potterom. Uvedomiť si svoj omyl netrvalo dlho. Väčšina dievčat je totiž ostrihaná nakrátko, prípadne majú vlasy zakryté šatkou, a rozprávkový hrdina sa tu tiež neteší veľkej popularite. Otázne napokon tiež zostáva, či miestne deti vôbec niekedy videli samolepky.

Po skončení bitky o darčeky sme zostali sklamaní. Po zemi sa váľali obaly zo sladkostí aj známe cukríky s príchuťou bylín a mentolu, ktoré miestne deti zjavne neoslovili, a tak ich veľmi rýchlo vypľúvali. Najmä sme však zostali vyjavene stáť predýchavajúc šialený chaos, na ktorý nás nepripravil žiaden sprievodca.

Napriek tomu zostávame a čakáme, čo sa bude diať ďalej. Zmätok po chvíľke ustáva a z malých divochov sa bez ďalších lákadiel v dohľade stávajú úžasné, priateľské a hravé deti. Každý z nás si našiel „tie svoje“. Muži debatujú so staršími chlapcami o futbale, ženy sa od miestnych matiek učia viazať tradičné odevy a najmenšie deti nám spievajú, tancujú a lietajú ako šarkany.

Celými svojimi bytosťami dokazujú, že hoci toho z materiálneho hľadiska veľa nemajú, rozhodne sa nezdajú byť menej šťastné ako naši deti. Čo nepoznajú, to im nechýba. Už ľutujeme, že sme vôbec niečo priniesli, najmenších totiž najviac teší, keď ich odfotíme a ukážeme im ich podobizeň na displeji. Ich klokotavý smiech nám razom dovolí zabudnúť na všetko negatívne.

 

ĎALŠIE FOTOGRAFIE NÁJDETE V GALÉRII:

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku