Filipínsky Tádž Mahal: K najkrajším stavbám súostrovia patrí pamiatka na zosnulú ženu

Negros, známy tiež pod prezývkou „Sugarlandia“, je najväčším zdrojom cukru na Filipínach. Pestovanie a spracovanie trstiny sa naplno rozbehlo v 19. storočí, kedy vďaka tomu ostrov prakticky ovládalo niekoľko cukrových barónov. Jedným z nich bol aj Don Mariano Ledesma Lacson (1865 - 1948), ktorý svoje malé „kráľovstvo“ riadil zo 440-hektárovej plantáže na hranici miest Talisay a Bacolod.

Mariano tvrdo pracoval, ale vedel si aj užívať a rád cestoval. Počas výletu do Macaa stretol krásnu Portugalčanku Coru Mariu Osorio Rosa-Braga (1870 - 1910), na prvý pohľad sa do nej zamiloval a domov sa už vrátil s nevestou. Bolo to šťastné manželstvo, z ktorého vzišlo desať detí (Victoria, Rafael, Natividad, Sofia, Felipe, Consolacion, Angelina, Ramon a Eduardo). Keď však bolo na ceste to jedenáste, osud zasiahol tým najkrutejším spôsobom.

Tehotná Maria sa koncom júla 1911 pošmykla v kúpeľni a udrela tak nešťastne, že začala silno krvácať. Keďže nebola v stave zvládnuť cestu do nemocnice, Mariano poslal po lekára do mesta konský povoz. Tomu to však len jedným smerom trvalo dva dni a keď lekár konečne dorazil, bolo príliš neskoro. Maria aj jej nenarodené dieťa boli mŕtvi.

Legenda hovorí, že Mariano sa o oboch až do poslednej chvíle oddane staral a keď odišli na večnosť, bol úplne zdrvený. Napokon našiel kvôli deťom silu pokračovať, hľadal však spôsob, akým si ich matku uctiť a dať celému svetu najavo, ako im všetkým chýba. Vtedy sa rozhodol, že dá neďaleko svojho rodného domu postaviť na jej počesť nové rodinné sídlo a všetci opustia nešťastné miesto, kde ich milovaná prišla o život.

Nová hacienda všetkým vyrazila dych. Pod vedením miestneho stavebného inžiniera Louisa Puentevellu vyrástla nádherná dvojposchodová stavba v talianskom neorománskom štýle, ktorú chodili obdivovať ľudia zblízka i zďaleka. V dome bolo okrem spoločných priestorov aj desať samostatných spální, kde mali deti zostať až do svojho sobáša. Dievčatá sa však nikdy nevydali. Ich izby boli na poschodí a povráva sa, že sa ich nápadníkom nikdy nepodarilo dostať cez ich bratov na prízemí.

Okrem rozdelenia miestností bolo na stavbe vidno aj niekoľko ďalších dômyselných detailov. Každý stĺp dekorovali dve písmená M a na Mariinho otca, lodného kapitána, odkazoval vzor mušle na hornom okraji fasády. Betónové steny boli navyše v konečnej fáze upravené tak, aby mali jemný mramorový nádych, pripomínajúci Mariinu alabastrovú pokožku, a stĺpy spevnili mimoriadne hrubými tyčami, aké sa používali aj pri stavbe železníc, aby stavba (rovnako ako spomienka na výnimočnú ženu) vydržala večne. To sa však takmer nestalo.

V roku 1942 sa svet zmietal v druhej svetovej vojne a kruté boje zasiahli aj Filipíny. Na súostrovie zaútočilo Japonsko a v máji vojaci cisárstva obsadili Negros. Aby honosnú budovu nemohli využiť pre svoje veliteľstvo, rozhodli sa miestni partizáni pod americkým velením zrovnať ju so zemou. Haciendu Lacsonovcov teda podpálili. Hoci však horela celé tri dni a tri noci, predsa akýmsi zázrakom dokázala pripomienku obrovskej lásky zachovať.

Oheň totálne zdevastoval strechu a podlahy, no obvodové múry a stĺpy zostali zachované, a tak nám stále pripomínajú príbeh, ktorý by nemal zostať zabudnutý. Dnes hacienda patrí pravnukom Mariana a Marie a stala sa z nej azda najvyhľadávanejšia atrakcia na ostrove. V noci ožíva vzrušujúcimi večierkami, cez deň sem zas prúdia turisti, očarení fotogenickými zákutiami a nesmrteľným príbehom lásky.

Autor: © Zoznam/ako